Dovolenka na Slovensku (s deťmi a so psom)

Za cieľovú destináciu sme si vybrali Belianske Tatry, v ktorých väčšina z nás ešte nikdy nebola. Dúfali sme, že by v tejto predsa len odľahlejšej časti Slovenska nemuselo byť príliš veľa turistov. Naozaj to tak bolo. (Čo sa už nedá povedať o najpopulárnejších a najvyhľadávanejších častiach našich veľhôr, ktoré boli naozaj preplnené turistami.)

Len deň pred našim príchodom bol po náročnej a viac ako rok trvajúcej rekonštrukcii slávnostne otvorený Grand hotel Bachledka Strachan. Prestavba to bola naozaj rozsiahla a premyslená do najmenších detailov. Boli sme ubytovaní v jednej z izieb, ktoré sú zariadené v rusínskom štýle. Bohato zdobené skrinky, či ornamenty na stropných trámoch, ale i vyrezávané rámy dverí svedčia o tom, že pán majiteľ naozaj na ničom nešetril a vedel presne čo chce.
Za zmienku stojí aj nádherná hotelová reštaurácia, v ktorej sme sa cítili naozaj príjemne a to tak vďaka vynikajúcej kuchyni a bohatým bufetovým stolom, ako aj vďaka prostrediu a atmosfére, v akej je zariadená. Hotelový personál spolu s pánom majiteľom boli veľmi milí a ústretoví. Úplne nové wellness centrum sme si užili naozaj všetci. Deti sa vyšantili v krásnom bazéne, my dospeláci sme si vychutnali novučičký saunový svet a masáže. Už teraz premýšľame, že sa do hotela opäť vrátime ešte tento rok, na lyžovačku. Ak zavítate do tohto kúta Slovenska, Grand hotel Bachledka Strachan môžem len doporučiť.

Ďalšou z výhod hotela je aj jeho poloha, nachádza sa totiž priamo pri kabínkovej lanovke, ktorá vás vyvezie k známemu Chodníku korunami stromov. My sme však do Tatier neprišli kvôli vozeniu sa v lanovke, my sme si kopec vyšľapali (počas nášho pobytu dokonca dvakrát). Túru zvládli bez problémov aj menšie deti (4 a 5 ročné) a náš 1 a pol ročný pes Ziggy. Na Chodník korunami stromov však psíkom nie je vstup povolený. Môže na vás ale počkať v pripravených kotercoch, v ktorých je pre nich k dispozícii aj voda.
Prechádzať sa budete vo výške 24 metrov nad zemou, najvyšší bod veže je dokonca až vo výške 32 metrov. Musím sa priznať, že i keď mám pred výškami rešpekt (a to dosť veľký), na Chodníku som si ju vôbec neuvedomovala, nakoľko ma ihneď uchvátili okolité výhľady na štíty Belianskych Tatier, krásu Pienin a Zamaguria. Počas prechádzky sa dozviete rôzne zaujímavosti z rastlinnej a živočíšnej ríše, ktorá vás tu obklopuje a tí smelší si môžu otestovať svoju odvahu napríklad chodením po sieti, ktorá sa nachádza na vrchole veže, alebo spustením sa na tobogane. Strmej šmykľavky sa nezľakol nakoniec iba jeden člen našej 17 člennej skupiny.

Veľmi pekný, i keď trošku náročnejší bol výlet Monkovou dolinou. Celú cestu nám spríjemňoval šumiaci potôčik a Ziggy, ktorý si strážil svoju „svorku“, aby sa nikomu nič nestalo. Výšľap to bol naozaj dobrodružný, kedy široký chodník striedal úzke kamenisté cestičky, či drevené lávky. Tesne pod vrcholom sme to však s ohľadom na najmenších turistov vzdali a otočili sme sa na spiatočnú cestu. Posledný úsek trasy bol naozaj náročný a strmý. Napriek tomu sme si ale užili parádny výlet.

Počas celého pobytu nám počasie naozaj prialo. Jeden deň malo byť o niečo škaredšie, tak sme si naplánovali návštevu Tricklandie v Starom Smokovci. Toto zábavné miesto plné optických ilúzií si užili nielen deti. Jednoznačne najväčší úspech slávila antigravitačná miestnosť. :-D

Keď už sme sa v tomto, pre Bratislavčana, odľahlejšom kúte Slovenska ocitli, nemohli sme vynechať ani návštevu neďalekej Levoče a prehliadku jej najznámejšej pamiatky. Dielo Majstra Pavla z Levoče, najvyšší drevený oltár na svete, si môžete prezrieť v Bazilike sv. Jakuba. 

Z Levoče to je už len na skok k dominante Spišu a širokého okolia, na Spišský hrad. Na zrúcaninu hradu je povolený vstup aj štvornohým návštevníkom, nesmú ísť iba na vežu a do priestorov múzea. Pri vchode je pre nich nachystaná aj občerstvovacia stanica - veľká miska s vodou. Počas prázdnin sa na hrade organizuje aj množstvo rôznych kultúrnych akcií, ktoré vám spríjemnia čas strávený za hradnými múrmi. 

Po prehliadke hradu sme na našich potulkách Slovenskom pokračovali do raja, Slovenského raja, smerom k Dobšínskej ľadovej jaskyni. Zaujímavé je, že návštevu väčšiny jaskýň si musíte najskôr zaslúžiť výšľapom do kopca. Ani v tomto prípade to nebolo inak. Po asi pol hodinovom stúpaní (tempo sme prispôsobili najmladším členom výpravy) sme si mohli prezrieť jednu z najvýznamnejších ľadových jaskýň na svete aj z vnútra. A že sa bolo naozaj na čo pozerať! Pri návšteve jaskyne treba myslieť (najmä v lete) aj na to, že v jej priestoroch sa pohybuje priemerná teplota okolo 0 stupňov. Nemusíte si so sebou baliť rovno zimnú bundu, ale nejaká vrstva naviac, prípadne dlhé nohavice sa vám určite zídu.

Cestou z jaskyne si tí neskôr narodení vyskúšali lezenie po okolitých stromoch v tzv. Tarzanii.

Rovnako sme nemohli obísť ani neďaleký malebný kaňon, ktorý vytvorila rieka Hnilec. Prechádzka Stratenským kaňonom bola naozaj očarujúca. Možno vás bude zaujímať, že ide o prvý náučný chodník na Slovensku, ktorý je vhodný aj pre vozíčkarov.

Keďže počasie bolo naozaj prázdninové, ďalší skvelý deň sme zakončili kúpaním v najväčšej priehrade Slovenského raja, v Palcmanskej Maši.

Posledný deň našej poznávacej a dobrodružnej cesty sme strávili v kaštieli Betliar a jeho rozľahlom parku. Ja osobne som sa počas prehliadky kaštieľa preniesla do dejiska seriálu 1890 (asi si ho budem musieť pozrieť ešte raz). :-)
Psíčkarov bude určite zaujímať, že do kaštieľa je povolený vstup aj ich chlpatým miláčikom. Aspoň tým menším rasám. Musia však počas prehliadky a výkladu byť na rukách a samozrejme nevyrušovať.

Počas prvého prázdninového týždňa sme toho stihli naozaj neúrekom a už teraz sa teším, aké ďalšie, pre nás nové miesta objavíme nabudúce.